Moja cesta k prvému pôrodu

Na kurz Hypnopôrodu som narazila čistou náhodou v 20.týždni môjho prvého tehotenstva v roku 2012. Do tohto času bola moja predstava o pôrode napĺňaná strachom, bolesťou a nepríjemnými emóciami. Po kurze sa u mňa všetko zmenilo a vďaka relaxačným cvičeniam sme sa spolu s mojím manželom nevedeli dočkať dňa „D“, keď sa na svet vypýta náš synček Timur.

Nikdy nezabudnem na ten deň, keď nám synček po prvý raz prekazil naše plány a vypýtal sa na tento svet. Bez akýchkoľvek overených náznakov blížiaceho sa pôrodu, začalo ráno v auguste 2012 jemným šteklením v podbrušku. Trvalo mi asi 2 hodiny, kým som ako neskúsená prvorodička v návale relaxácie a eufórie vo vani usúdila, že je to práve dnes, 13 dní pred plánovaným termínom. Náš čas doma sprevádzala vôňa levandule, hudba a inštinktívne pohyby. Pobyt vo vani bo neskutočne príjemný a veľmi intenzívne pomáhal na ceste nášmu bábätku.

Keď prišiel signál presunúť sa do nemocnice, nikto netušil, že uplynie len krátky čas a budeme držať naše prvé bábätko v náručí. Cesta bola príjemná, ubiehala pokojne a rýchlo, tak ako aj vlny v mojom tele.

Po prijatí do nemocnice prišla pozitívna správa, že bábätko je už blízko. Stále v bezpečí plodových obalov, v pokojnej atmosfére sme sa presunuli na našu pôrodnú izbu, kde sme spolu s manželom vytvorili miesto, kde sa narodí naše bábätko. Hudba, vôňa, sviečky, láska.

Po hodine súkromia v sprche mi moje bábätko dalo signál presunúť sa do izby. Prišiel moment zapojiť svoje pôrodné inštinkty, vypnúť okolie a počúvať svoje telo. A tak sa narodilo naše prvé bábätko, pokojne, v bezpečí, za prítomnosti minimálneho počtu ľudí, bez akýchkoľvek zásahov do pôrodu.

Všetko ďalšie prišlo samo a úplne prirodzene. Vtedy som pochopila, že práve pôrod je to, čo nás formuje a sprevádza po zvyšok nášho života.

Po necelých 2 rokoch som sa stala dulou a lektorkou predpôrodnej prípravy technikami Hypnopôrodu, aby som mohla sprevádzať množstvo žien na ich ceste tehotenstvom, pôrodom a materstvom.

Od roku 2014 som mala možnosť byť súčasťou mnohých pôrodov a zažiť nezabudnuteľné okamihy zrodenia života.

Počas tohto obdobia som svoje vzdelanie rozšírila o oblasť výživy počas tehotenstva, dojčenia a následne detskej výživy, kde pôsobím dodnes v rámci úspešného projektu Čo jedia zdravé deti.

Druhé tehotenstvo

V roku 2016, keď sa malo narodiť naše druhé vytúžené bábätko, prišla moja najväčšia životná skúška. Tehotenstvo, ktoré prebiehalo bez akýchkoľvek komplikácií, sa po morfologickom ultrazvuku preklopilo do obdobia strachu o bábätko, ktorému bola zistená vážna vývojová vada srdiečka. Práve v tomto období boli relaxačné techniky nástrojom na zvládnutie tohto obdobia a napriek všetkým negatívnym prognózam sa nám podarilo prežiť nádherný pôrod. V mesiaci lásky, v máji 2016.

Bol krásny slnečný deň a my sme ho trávili tak ako posledné týždne na posteli pri bazéne obklopené kvetmi a spevom vtákom. Práve v to ráno som počúvala novú meditáciu o láske. Maličká sa v brušku spokojne a jemne hýbala. Pri meditácii som odrazu pocítila známy pocit v podbrušku – rovnaký ako pred 4 rokmi, keď sa nám narodil Timur. Veľmi rýchlo odoznel a ja som neprestávala relaxovať. Hlavou mi prebleslo: Že by bol dnes ten deň?  Bol týždeň pred plánovaným termínom.

Nevnímala som čas, len slnko a pocit šťastia. Brnenie v podbrušku prišlo opäť, ale s veľkým časovým odstupom. Keď som to spätne zhodnotila, prišli dve jemné vlny v priebehu hodiny. Nič nenasvedčovalo tomu, že pôrod je blízko...len jemné signály, že už sa to blíži.

Objednala som si obed, ak by sa náhodou pôrod rozbehol a ja by som musela v nemocnici hladovať. Na jedlo som však vôbec nemala chuť. Keď prišiel domov manžel, ponúkla som ho jemu. S úsmevom na perách som mu oznámila, že dnes sa asi naša maličká narodí 🙂

Cítila som sa úžasne, plná vzrušenia a eufórie...vlny začali prichádzať častejšie, ale boli veľmi jemné a trvali krátko...nemala som potrebu nič riešiť, len moja intuícia mi hovorila, že mala by som si pomaly dobaliť tašku do pôrodnice... moje telo sa začalo jemne čistiť a ja som si všimla, že mi odchádza hlienová zátka. Pousmiala som sa s vedomím, že áno, je to tu...tešila som sa z každej známky začínajúceho pôrodu...teória v praxi 🙂 po rokoch skúseností som vedela identifikovať každý moment.

Privolala som manžela z vonku (bol nakŕmiť zvieratká na farme, aby nehladovali, keď budeme v pôrodnici). Robil mi práve endorfínovú masáž, keď nabehla silnejšia vlna. Ľahla som si na ľavý bok na gauč, zatvorila oči a vizualizovala si otvárajúce lupene kvetu spolu s heslom 3-2-1 úplne pokojná. A vtedy prišiel ten nádherný okamih. Dolu v mojom vnútri som pocítila akoby nafukujúci sa balónik a odrazu puk a moje stehná zaplavila plodová voda. Bola číra a voňavá.

Prekvapilo ma, že už, nakoľko pri prvom pôrode mi voda neodtiekla. V sprche sa vlny výrazne zintenzívnili a ja som zacítila dôverne známy tlak na konečník.

Nemohla som tomu uveriť, že ani nie po hodinke jemných a krátkych sťahov je moje telo pripravené na narodenie nášho bábätka.

A vtedy nadišiel u mňa prechodný stav (dôležitá časť kurzu Pokojný pôrod) a pocítila som prirodzenú neistotu. Čo teraz? Malinká sa chce narodiť, ale sme ešte doma a cesta do nemocnice trvá minimálne 20 minút!

Vyvalila som oči na manžela a hovorím: Malinká sa asi chce narodiť doma! Vtedy som naozaj cítila, že nechýba málo a bola by medzi nami.

Manžel bol úžasný! Usmial sa a oznámil mi s pokojom, že teda vyrážame.

V aute mi pustil hudbu, ktorá nás sprevádzala pri prvom pôrode a ja som na zadnom sedadle na štyroch predýchavala pôrodné sťahy, ktoré prichádzali každé 2 minúty. Bolo to niečo nádherné vnímať prácu môjho tela bez prítomnosti iných ľudí, cítiť ako si hlavička pomaličky otvára cestu...bez bolesti, len za prítomnosti veľmi intenzívneho tlaku...s manželom sme sa sem tam stretli pohľadom v spätnom zrkadle a to mi dodávalo neskutočnú silu...pri každom sťahu som využívala techniku uvoľnenia pomocou hesla 3-2-1 úplne pokojná spolu s vizualizáciou otvárajúcich lupeňov kvetu.

Vydávala som zvuky ako zviera...jemne som vrčala...nechýbalo málo a keby bolo naše bábätko v poriadku, narodilo by sa v aute.

Dorazili sme do nemocnice, mali sme šťastie na záchranárov pri vchode, ktorí ma hneď odviezli hore na pôrodnicu. Môj dohodnutý pôrodník práve operoval, tak sa ma ujala staršia lekárka, ktorá hneď, ako ma vyšetrila, zistila, že hlavička je už skoro vonku.

V rýchlosti som požiadala, aby mi nevykonali nástrih. A vtedy prišla vtipná scéna. Lekárka mi masírovala hrádzu a vyzvala ma, aby som začala tlačiť. A ja jej na to, áno, samozrejme, ale počkám si na kontrakciu 🙂 a tá o malú chvíľku prišla...bola silná a intenzívna...

Zhlboka som sa nadýchla a uvoľnila malinkej cestu...pri výdychu vyšla krásne hlavička a vzápätí aj telíčko...na jeden sťah bez intenzívneho tlačenia, bolo naše bábätko na svete.
Cítila som sa ako bohyňa...stvorená rodiť deti...moje telo bolo bez akýchkoľvek poranení...
Personál bol úplne v úžase a len podotkol, že takto by mala rodiť každá 🙂
Nikdy nezabudnem...

Nasledovali dni plné ďalších skúšok a prijatia rozhodnutia našej dcérky odísť.

Človek sa pýta sám seba prečo....niekedy nenájdeme odpoveď, ale môžeme nájsť cestu.

A ja som ju našla...

Viac o mojej ceste: www.balancedlife.sk